...prvá otázka, ktorá ma okamžite napadla pri čítaní tohto článku bola, či má vôbec verejne činná osoba právo nazývať občanov krajiny európskeho spoločenstva úchylnými. Pýtate sa prečo by nemohol niekoho nazývať úchylným?
V našej spoločnosti, bez rozdielu krajiny v ktorej žijete, existuje silná inštitúcia, ktorá je schopná meniť názory ľudí zo sekundy na sekundu. Hovorím o médiách. Bez rozdielu či ide o noviny, denníky, mesačníky, televíziu, spravodajstvo, seriály, filmy, atď. Všetky takéto formy posúvania informácií nazývam médiami.
Verejne činné osoby neboli vždy známe a slávne. V živote každej jednej takejto osoby príde deň, kedy si musia položiť otázku, či sú pripravený zobrať na seba zodpovednosť "celebrity", ktorá si určite nájde svojich obdivovateľov. Niekto má obdivovateľov veľa, niekto menej, ale každopádne z času na čas sa objavia v médiách informácie a komentár takýchto "celebrít" a tým pádom sme všetci takýmito komentármi a názormi ovplyvňovaný. Niekto je sčítaný a k určitej problematike čítal a počul názory viacerých ľudí a preto prijíma akékoľvek informácie s rezervou. Pred tým, ako urobí akýkoľvek záver v danej problematike premýšľa a vyhodnocuje. Medzí nami sú ale aj takí, ktorí prijímajú informácie o okolitom svete len z jednej formy médií a práve títo ľudia sú veľmi zraniteľní. Nie je to vina týchto ľudí, že sledujú len jednu formu médií. Práve preto na seba berú extra zodpovednosť tieto "celebrity", pričom by mali rozumieť aké nebezpečné môže byť komunikovať informácie a názory do spoločnosti, pretože svojim prejavom môžu spôsobiť vážne problémy.
Aké vážne problémy?
Záleží na tom, či prijímateľom informácií je dieťa, tínedžer, niekto v produktívnom veku alebo dôchodca. Každý vníma a spracováva informácie inak. Mladí ľudia sú radikálnejší ako starší ľudia a starších ľudí je náročnejšie presvedčiť o nových názoroch ako mladých. Toto nie je nič nové, viacej si o tom viete prečítať v štúdii, ktorú uskutočnila Cambridg Univerzity (http://www.cam.ac.uk/research/news/young-minds-think-alike-and-older-people-are-more-distractible). Práve toto je dôvodom, prečo verejne činné osobnosti by mali byť vzdelané, alebo by mali mať poradcu, s ktorými konzultujú každé svoje verejné vystúpenie a vyhlásenie.
Vrátim sa k začiatku tohto blogu, kde som spomenul pána Kollára, ako sa vyjadril ku skupine občanov ako k úchylným. V prvom rade pán Kollár nie je psychológ ani psychiater, takže mu neprislúcha súdiť človeka, skupinu ľudí alebo spoločenstvo a nedaj bože zaraďovať ich do skupiny úchylných alebo neúchylných. V druhom rade, pán Kollár sa vyjadril k sexuálnym praktikám, ktoré môžu byť praktikované nie len jednou skupinou obyvateľstva, ale kľudne aj inými skupinami. Je to o sexuálnych chúťkach, ak to tak musím pomenovať, každého človeka individuálne. Nie ako pán Kollár uviedol a zaškatuľkoval jednu skupinu obyvateľov.
Toto nazývam zavádzaním obyvateľstva, čo by sa verejno-právnej osobe nemalo stávať. A nie len to. Takéto komentáre vedú ľudí k neznášanlivosti niektorých skupín obyvateľstva a tým medzi jednoduchými ľuďmi vznikajú spory. Ľudia, ktorí sa za normálnych okolností majú radi, sa kvôli pánovi Kollárovi na seba teraz ani nepozrú.
Pýtam sa teda pána Kollára, či je to správne a či je na svoj čin hrdý. Kto ste pán Kollár, že súdite svojich blízkych? Kto som ja, aby som súdil svojho suseda?
Prajem pekný deň.